Keď si vezmete do ruky knihu desiatich najkrajších trekov sveta, tak Routeburn tam má svoje čestné miesto. Či tam naozaj patrí, to už je na zváženie každého podľa jeho vkusu. Zélandania ho klasifikujú ako Great Trak a môžme potvrdiť, že ak si ho minimálne v trojtýždňovom predstihu nezabukujete, tak sa vám môže stať, že sa tam vo vami vybranom termíne nedostanete. Tak sme si dali poradiť a mesiac vopred sme si to zabukovali. Ešte na Severnom ostrove sme sa dohodli s našimi kamarátkami z Čiech Radkou a Katkou, ktoré sme tu stretli, že by sme sa tam mohli stretnúť a spoločne to absolvovať. Dohoda bola jasná. Ale aké by to bolo všetko jednoduché, keby vždy všetko klapalo. Samozrejme naše “podarené” autíčko, nissanko sa nám postaral o vzrušenie a napätie. Ešte v Arthur’s Passe sme vedeli, že náš nissanko potrebuje servis, no o dva dni sme mali byť v Glenorchy, stretnúť sa s babami a vyraziť na trek. V Springfielde (500 km od Glenorchy) sme auto dali do servisu, kde nám povedali, že auto bude zajtra ráno, to znamená, že večer by sme mohli byť v Queenstowne a ďalší deň ráno by sme sa odviezli ešte 45 km do Glonorchy. Trek sme mali zabukovaný a rozhodli sme sa ho neprebukovať. Deň predtým to už aj tak nebolo možné. Dúfali sme, že to vyjde. Ale naše autíčko si vyžadovalo väčšiu opravu a muselo zostať v servise až do 18:00. S opraveným nissankom sme plne naložení o 19:00 vyrazili na nočnú jazdu až do Queenstownu. Za volantom sa striedali Paťo a Peter. O 04:00 sme dorazili do Queenstownu a na malom odpočívadle za mestom sme si rozložili stany a unavení sme si ľahli spať. Obloha bola jasná, čo sme uvítali s nadšením a dúfali, že bude pekné počasie aj cez deň. Ešte zo Spriengfieldu sme dali sms-kou dievčatám vedieť, že máme problémy s autom, budeme pravdepodobne meškať, ale budeme sa snaziť doraziť čo najskôr. Keď sme sa ráno o 8:00 zobudili obloha bola zamračená. Najedli sme sa, zbalili si veci a šli sme do Glenorchy do informačného centra vyzdvihnúť si lísky na trek, lepšie povedané na ubytovanie. Po vybavení týchto nevyhnutných formalít sme sa až o 12:30 dostali na miesto, kde začína trek. Na malom preplnenom parkovisku sme objavili “Bohuška” (auto Radky a Katky) a za stieračom sme si prečítali odkaz. Dievčatám správa od nás došla. Zastihla ich v Queenstowne, kde signál ešte bol. Mali takmer vybitý mobil a nemohli nám odpísať. Čakali nás na parkovisku do 09:30. My odhodlanci Paťo, Eva, Maťo, Danny a Pajky sme vyrazili o 13:00 a čakalo nás 6-7 hodinové šlapanie do kopcov a udolí. Peter a Helča sa rozholi, že si oddýchnu, počkajú nás alebo nám nechajú auto na inom parkovisku, kde trek končil. Prvé kroky z parkoviska nasvedčovali, že trek bude nádherný. Krásny drevenný vysiaci most cez krištáľovo čistú riečku Routeburn Stream bol akousi vstupnou bránou na trek. Asi po 20 min. šlapania sa spustil dážď, ktorý striedavo v menšej a väčšej intezite zotrval až do konca treku. Ako by to bolo, aby sme nezmokli. O dážď ani tak nešlo. Na ten sme už boli zvyknutí, ale vadilo nám, že sa nám nenaskytajú vyhľady na okolitú krajinu, ktorá je v tejto časti Nového Zélandu skutočne zaujímavá a krásna. To sme si však vychutanali len z obrázkov.

Asi po dvoch hodinách šlapania do kopca sme dorazili na Routeburn Flats Hut, kde sme sa na chvíľku zložili a po malom občerstvení opäť vyrazili smerom na Mackenzie Lake, kde bol náš dnešný cieľ. Občas sa odkryli mraky, ustúpila hmla a na našej tvári po ktorej stekali zmiešané kvapky dažďa a potu sa objavil úsmev a skonštatovali sme, že je to skutočne nádhera a škoda, že máme smolu na počasie. Niektorí sme tvrdili, že ak sa vyčasí pôjdeme to znovu. Ale nestalo sa tak. Plán nás tlačil a my sme si nechceli z ničoho ukrajovať. Po hodinke sme došli k ďalšej obrovskej horskej chate Falls Hut. Počkali sme sa tam, dali sme si krátku pauzu a pokračovali ďalej. Pred sebou sme mali ešte tri a pol hodinky cesty. Evu tlačili vibrami a tak ju nechutná bolesť prinútila vyzuť sa a nasadiť si trekingové sandále. Zaslúži si obdiv, lebo celú cestu, ktorá je náročna aj vo vibramach po takomto náročnom a mokrom teréne zvládla v sandalach. Ja, Maťo a Danny sme si dupli do kroku. Paťo doprevádzal Evu asi v 50 minútovom závese za nami. V zahmlenom a daždivom počasí sme už neobdivovali jeden z najkrajších trekov na svete, náš zrak sa upieral na cestičku pred nami, každý si hľadel pod nohy, aby nešliapol zle a mali sme pred sebou jediný cieľ. A to doraziť k Mackenzie Lake, postaviť stany, najesť, možno osušiť a zaľahnúť spať. Cestou sme si dali ešte 15 min. prestávku v sheltri pri Lake Harris. Osvieženie müsli tyčinkou a zopár dúškou vody každý z nás privítal. Z hrebeňa sme už videli Meckezie Lake aj chatu rovnakého mena, no mali sme pred sebou ešte tak hodinku cesty. Zostup z hrebeňa nebol príliš náročný, ale mokrý povrch nás nútil kontrolovať každý jeden krok. Aj napriek tomu sme občas padli ako hnilé hrušky. Vstup do dažďového lesa, kde boli stromy obrastené 10 centimetrovou vrstvou machu vysvetľoval, že dážď tu asi nebude zriedkavosťou. Po zelenom “koberci” sme sa dostali až ku chate Mackenzie Lake Hut. Smerovník nám ukázal miesto pre stany kam sme šli postaviť stan. Bolo niečo medzi 18:00 – 18:30. V malom prístrešku si už varili a “sušili” veci Radka s Katkou, ktoré už snáď ani neverili, že tam ešte dnes dôjdeme. Postavili sme si stan, uvarili čínsku polievku a šli sme si sadnúť do chaty a trošku sa ohriať ku kachliam, z ktorých žiarilo vzácne teplo. Asi hodinku po nás dorazili Eva s Paťom. Večer sme teda strávili v chate a o zhruba o 22:00 sme si ľahli spať s nádejou, že snáď ráno bude krásne. Ráno žiadna zmena. Dážď síce nepadal, ale vyzeralo, že každú chvíľu sa spustí. Po raňajkách z ovsených vločiek sme zbalili mokré stany a vybrali sa smerom na Howden Hut. Paťo s Evou vyrazili ako prví. Eva spočiatku vo vibramách, no po 100 metrov treku ju okolnosti prinútili opäť nasadiť sandále. Ja, Danny, Katka a Radka sme vyrazili tesne za Patrikom a Martin asi 30 min po nás.

Po 30 minutách cesty sa rozpršalo. Zhruba po dve a pol hodinách cesty sme dorazili na Howden Hut. Dážď prestal a na chvíľu vykuklo slnko. Ak nie dážď, tak nechutné malé muchničky nám strpčovali život a štípali nás ako naše komáre. Asi 40 minút za chatou sa Routeburn končil a rozdvojoval sa na Greenstone Trak a Caples Trak. Obidva končili na parkovisku, kde nám Peter nechal auto, preto sme zvažovali, ktorý si vybrať. Vyhral to Greenstone, lebo má menšie prevýšenia. Caples naskytá možno krajšie výhľady, ale za vtedajšieho počasia to nemalo zmysel driapať sa tam. Našim vtedajším cieľom na spanie sa stala chata McKellar Hut. Cesta k nej viedla okolo jazera McKellar Lake, kde boli brehy totálne rozmočené a vysoká mokrá tráva tomu ešte pridala na mokrosti, čo nevydržali ani tie najdokonalejšie nepremokavé topánky. Spočiatku sme sa ešte snažili stúpať na relatívne suché miesta no potom nám to už bolo totále jedno šli sme hlava nehlava. Katka vo svojich teniskách vytrvalo hľadala suché miesta až do posledného krôčika. Maťove nové gore-texové vibrami  by možno nepremokli, ale voda mu tam natiekla z vrchu a kvalitný goráč ju von už nepustil. Po doslova dvoj hodinovej ceste bažinami sme postupne poprichádzali na McKellar Hut. Maťo oznámil svoj príchod rozčúleným hlasom a dodal, že ak mu ešte niekto z domu pošle sms ako je mu dobre, že sa vyhrieva na Zélande a na Slovensku je hrozná zima, tak ten telefón rozkope. Dotyčnému udelil patričný titul, ale ten sa tu zrovna nehodí. Uzimení, zmoknutí, vyhladovaní sme si navarili večeru, pokecali sme s miestnymi, strávili sme príjemný večer pri sviečkach a ľahli spať. Náš spánok prerušovalo rytmické chrápanie deduška, ktorý spal pod nami. Najviac to vadilo Maťovi. Ďalší deň sme sa rozdohli pre Mid-Greenstone Hut (Ja, Danny, Maťo, Radka a Katka) a Paťo s Evou prevegetovali celý deň na Mckellar Hut a strávili tam ešte jednu noc. Evine nohy potrebovali oddych, aj keď po skvelej Katkinej terapii boli na tom oveľa lepšie. Ráno trochu spŕchlo, a potom sa celkom pekne vyčasilo. Obloha nebola síce modrá, ale nepršalo. S príchodom na Mid-Greenstone Hut už aj obloha sem-tam hadzála modré farby. Bol to môj posledný deň s Dannym a Maťom na Južnom ostrove, lebo ďalší deň sa rozhodli pre strihnutie cesty na Caples Trak a ja som sa po skončení Greenstonu poberal 400 km na severovýchod do Christchurchu, kde som čakal klientov cestovky, ktorí na svojej ceste okolo sveta mali dvojtýždňovú zastávku a mojou úlohou bolo pripraviť im program na 13 dní a sprevádzať ich. Po rozlúčke s Maťom a Dannym som pokračoval s Katkou a Radkou na koniec Greenstonu, kde sme mali mať nášho nissanka. Peter s Helčou tam neboli. Peter mi však nechal kľúče na dohovorenom mieste a v aute mi nechal odkaz. Vybrali sa spolu s Helčou na okruh Caples a Greenstone. Pri aute sme si zložili veci a vysušili stany. Konečne bolo celý deň krásne a svietilo slnko. V neďalekej rieke sme sa ešte vykúpali a osviežili a šli sme opäť na miesto kde začínal Routeburn, lebo tam mali dievčatá svojho bohuška (auto). A odtiaľ zase späť vrátiť nissanka, aby ho ostaní našli keď prídu. Cesta však bola zaujimavá. Museli sme prekonať tri brody cez rieku. Už keď sme šli pre bohuška, tak dievčatá tvrdili, že to asi nezvládne, Toyota Corola. Cestou vrátiť nissana to ešte šlo, lebo v bohušovi sedeli len kočky a veci plus ja boli v nissanovi. Späť sme tam sedeli traja plus všetká batožina. Prvý brod bol v poriadku. Voda asi tak niečo nad členky. Druhý tiež a pri treťom si radšej dievčatá vystúpili von, prešli rieku po vlastných a so zatajeným dychom hľadeli ako sa pustím s bohušom cez rieku. Pri vstupe do rieky sa voda málo preliala cez prednú kapotu a videl som ako si Katka radšej zakrýva oči, no váhať som už nemohol a tak som pomaly mačkal plyn a štastne som sa “vynoril” na druhej strane rieky. Bohuško síce trošku pokašliaval, ale zvládol to hrdinsky. Ešte sme spolu strávili deň v Queenstowne, potom som sa vybral smerom na Cristchurch a dievčatá na Te Anau.

                                                                                                Pajky