Reportáže

Bolo to jedného slnečného dopoludnia v Hastings, keď sme v sade oberali jablká náš traktorista Ted sa ma opýtal kam mame namierene po zbere jabĺk. Odvetil som mu, že sa chystáme do Taurangy na zber kiwi. Ted prikývol a dodal, že aj on ma tam cestu. Usmial som sa a povedal, že to je dobre, že budeme opäť spolu na zbere. Ted ma však poopravil a povedal, že on tam poblízku žije a ma malý rybársky čln, a ak budem chcieť vezme ma na rybačku. Veľmi ma to potešilo a hneď som sa pochválil Paťovi, že si možno zachytáme na mori. Patrik to samozrejme uvítal tiež.

Kto je to Ted? Keď k nám prišiel do sadu ako novy traktorista boli sme tak trochu zúfali, čo za motáka nám to tu pridelili. Zabúdal nosiť biny (bedne na jablká) a sem tam odniesol aj poloprázdny, alebo doniesol niečí iný. Sem tam nám ho posunul iným smerom… Ale zvykli sme si a obľúbili sme si ho. Nakoniec sa všetko pekne naučil. Len pre zaujímavosť Ted je 73-ročný zarastený šedivý deduško, takže klobúk dole pred jeho vitalitou. Ta mala skleróza sa mu dá odpustiť. Bol to náš deduško večerníček. Každé ráno nás s úsmevom privítal s čiapkou na hlave ako Mikuláš a s ušúľanou cigaretou v ústach, ktorá sa ukrývala v jeho hustých fúzoch a brade, ktorú prezrádzal len občasný oblak dymu vypustený z jeho úst, ktorý sa pomaly rozplynul v raňajšej hmle. Ted bol vďačný za každú malú pochvalu na jeho adresu. Ak sme mu naznačili pochvalne gesto, hneď mu oči zaiskrili a s úsmevom šiel za ďalším z nás, či nepotrebujeme posunúť, odviesť,…bin. Na rozlúčkovej “jablkovej” party Ted vyčíňal ako 30-rocny mladík. Popíjal pivko, bafkal cigáro a šantil na parkete či už hrali house, techno, disco alebo slaďáky. Tak takto stručne som si dovolil na úvod charakterizovať nášho Teda.

Bol pondelok 13.5.2002 kedy sme dostali deň voľna v zbere na kiwi, a tak som zacítil príležitosť vypátrať Teda a vybrať sa s nim na oceán. Dával som si šance tak 50/50. Jediný kontakt naňho bolo číslo na jeho mobil, ktoré mi dal Ted ešte v Hastings. Večer 12.5.02 som sa pokúšal dovolať mu, ale nebol som úspešný. Ráno sa ostatní vybrali do Rotorui pozrieť si maourskú dedinku a gejzíry a ja som sa ešte pokúsil zavolať a dohodnúť sa s Tedom. Už som mal v hlave náhradný program, ak by som ho nevypátral, ale čo čert nechcel to číslo bolo dobre a Ted to zdvihol. Vysvetlil mi kde ma bude čakať, a tak som nasadol do auta a vybral za nim. Po 20-tich minútach som zazrel deduška ako stojí vedľa cesty. Nebol to nik iný ako Ted. Posadil sa do auta a pobrali sme sa k nemu domov. Tedov domov je karavan, ktorý je odparkovaný na pozemku jeho kamaráta. Vedľa karavanu je ďalší Tedov domov a to jeho van, v ktorom býva keď cestuje. A ešte vlastní už spomínaný malý rybársky čln, ktorý stojí tiež vedľa jeho Karavanu. Nesmelo som vkročil do jeho skromne zariadeného príbytku a dal si kávu a keksy, ktorými ma Ted ponúkol. Pri pohľade na lodičku mi mysľou blúdili myšlienky, či bolo múdre vybrať sa v takej skorábke na oceán. Ale keď som videl ako starostlivo Ted všetko kontroluje, tak som si povedal, že je to starý ostrieľaný morský vlk a všetky pochybnosti sa vytratili a nevedel som sa dočkať kedy vyplávame. Zbalili sme udice, vozík s člnom pripli za van a vybrali sa smerom k oceánu. Cestou sme sa ešte zastavili na pumpe natankovať a kúpiť návnady (tuniak a kalamáre). Spýtal som sa Teda, kam teda ideme a on odvetil, že do Okomoroa a dodal, že tam ešte nikdy predtým nebol.  V prístave sme sa opýtali, kde môžeme zloziť čln na vodu, odparkovať van a kam sa vybrať na dobru rybačku. Vystúpil som za auta a ukazoval Tedovi, aby správne nacúval na mólo. Prvé cúvanie neúspešné, no druhý pokus sa vydaril. Po malých nezbytných opatreniach sme už sedeli v člne. Posadil som sa do jedného z “kresiel” a čakal kedy Ted “nakopne” motor a vyrazíme na more. Ted ma nenechal dlho čakať, naštartoval, nabral kurz a vyrazili sme. Na oblohe viseli ťažké mraky a miestami  bolo vidieť modrú farbu. Hladina bola ako zrkadlo. Sedel som na boku člna a pozeral ako rozráža vodnú hladinu a ako sa pomaly vzdiaľujeme od brehu. Pohľad na zamysleného starca, ktorý drží v ruke kormidlo, ktorému šedivé vlasy vejú vo vetre a ktorý odfukuje cigaretový dym ma preniesol do deja knihy STAREC A MORE. Jeho prižmúrené a vetrom ošľahané oči sliedia po zelených značkách a hľadajú ten správny smer. Cítim sa ako malý chlapec, ktorý sa vyberie so starým otcom na more. Je to krásny pocit a myslím si, že ani tie najmodernejšie člny by neprekonali čaro Tedovho starého člna. Naša loď sa volala Tiger. Je to asi 5-6 m dlhý čln so závesným motorom. Na otázku, kde je WC sa Ted pousmial a povedal je všade naokolo. Rýchlosť postupne narastá a občas pri pohľade na miestami plytké dno vyvoláva vo mne pochybnosti bezpečnej jazdy. Plytčinu strieda hĺbka a naopak až nakoniec zastavíme v relatívne hlbokej vode asi 10 km od miesta odkiaľ sme vyrazili. Vypíname motor, Ted vyhadzuje kotvu a chystáme návnady. Po 5 minútach sa dostaví prvý zaber, ale rybu sme nevytiahli. Skúšame znova, ale bezúspešne. Asi 150 metrov od nás registrujeme hejno vyskakujúcich sa morských pstruhov alebo tzv kingfish. Pokúšame sa naštartovať motor zlíha, no na druhý pokus naskočí. Presúvame sa, opäť kotvime a nahadzujeme. V tom Ted dostane nápad, že budeme vláčiť za člnom voblery a ryby sa chytia samé. Opäť sa opakuje situácia, kotva hore a štartujeme. Prvý pokus neúspešný, na druhy motor naskočil. Pomyslel som si, že to asi tak býva pravidelne a nevenoval som tomu pozornosť. Povedal som si, všetko je tak ako ma byt. Asi po pol minúte nám motor vypol. Pomyslel som si, no čo, znova naštartujeme a frčíme ďalej. Prvý pokus neúspešný, druhý tiež, tretí, štvrtý a x ďalších skončili rovnako. Zúfale zvuky pretáčania rotora po chvíľke vystriedali slabé cuky, ktoré nám oznámili, že baterka je v čudu. Pohľad na okolitú prázdnu vodnú plochu nedával nadeje, že nám príde niekto na pomoc. Z Tedovych úst zazneli neslušné (ale pravom) slová na adresu motora. Slušne som sa opýtal čo teraz. Ted nestrácal hlavu, odmontoval kryt z motora, vzal asi 1.3 metra dlhy kúsok povrazu a snažil sa manuálne nakopnúť motor. Pri pohľade na vitálneho starca, ale predsa len starca som sa zmocnil tejto úlohy ja. Asi po 30 minútach som to vzdal. Sadol som si na bok člna, zahľadel sa už asi 400 metrov vzdialený zelený stĺpik a rozhodol som sa vyhodiť kotvu, aby nás prúd ďalej neunášal. Voda v týchto miestach bola plytká. Zrak mi padol na odmontovaný kryt motora a na moje prekvapenie čo som tam nevidel. Dvoch pavúkov, jeden zelený a druhy čierny s červeným prúžkom. Na Zélande na rozdiel od Austrálie, žijú len dva jedovaté pavúky a jeden z nich je práve ten s červeným prúžkom. Je strašne vzácny a žije na pobreží v trsoch trávy. Je takmer nemožné ho objaviť. A čo je zvláštne, je smrteľne jedovatý. Možno to nebol práve ten istý, ale ak ma oči neklamú, tak na 99% áno, lebo v Christchurchi v kempe mi ho jedna pani ukazovala zaliateho do skla. Rozmýšľal som, čo so “vzácnym” tvorom. Nechať ho tak, alebo zbaliť a doniesť ho niekde do DOC. Myšlienka, že ak je to skutočne on a môže pohrýzť Teda, alebo by mi niekde ušiel počas prepravy ma prinútila ponoriť kryt do vody. Pavúčik (asi 2-3cm) sa vzniesol a odplával. Kde skončil to neviem. Možno niekde na pobreží a možno v žalúdku nejakej ryby.

Po našom márnom snažení sa nakopnúť motor sa Ted rozhodol zodvihnúť mobil a zavolal kamarátovi a objasnil mu situáciu. Ted nemá žiadne navigačné prístroje, tu bol prvý krát, a tak približne popísal našu polohu. Mali sme na dohľad zelené stĺpy, tak ak by nás hľadali podľa nich určite by nás našli. Kamarát zmobilizoval záchrannú službu v Taurange a asi o 10 minút nám zavolal, že o nás vedia, majú naše telefónne číslo a vyšlú za nami čln, ktorý by mal byt za hodinku pri nás a odtiahne nás späť do prístavu. 5 minút na to volali už záchranári. Ted im znova popisoval našu polohu a vraj do pol hodinky sú u nás. Čas pomaly plynul, a tak som sa rozhodol nahodiť udicu, veď snáď sa niečo pritrafí. Zhruba o 2 minúty na to som mal silný záber. Povolená cievka na navijaku bzučala ako zubná vŕtačka. Dotiahol som brzdu a pomaly začal navíjať. Ryba svojou bojovnosťou pripomínala asi tak 10 kg našu šťuku. Bol to pekný asi 2 kg ťažký Kingfish (morsky pstruh). O 5 minút už ťahal aj Ted. Podobne veľký kus pribudol na nasej debničky. Vravel som si aspoň ryby nech berú, keď tu mame len tak čakať na pomoc. Prešla už viac ako hodina a nikde nikto. Mohlo byt tak niečo po 14:00. Neznepokojovali sme sa, veď pravda vedia o nás, sú to profíci a určite poznajú dobre tunajšie vody. Asi o polhodiny zazvonil mobil a zahlásili nám, že čln, ktorý sa nám vybral na pomoc uviazol na plytčine a musí počkať na príliv. Voda stále klesala a pomaly sa aj naša lodná skrutka dotýkala dna, preto Ted vytiahol motor z vody. Bolo mi už jasne, že pomoc tak rýchlo nepríde. Keď pozerám na dno premýšľam asi za ako dlho sa môže hladina opäť dvíhať. Rátam tak 3-4 hod a to mi už vychádza na čas pred zotmením, ale ak čln uviazol niekde blízko nás, tak nás nájde za 10 minút, ukľudňujem sa. Nič nám neostávalo len čakať, a tak sme aspoň chytali ryby. Občas sme chytanie prerušili a snažili sa nakopnúť motor. Naša snaha bola márna. Breh nie je až tak vzdialený, a v mojej mysli sa víria myšlienky či nocovať tu na loďke, ktorá nemá strechu proti dažďu alebo si trúfnuť doplávať tam. Moje skúsenosti s morskými prúdmi z Hawkes Bay ma uvádzajú na pravú mieru, a tak si sadám na bok lode a pokračujem v love rýb. Ted stále špekuluje nad motorom, rozoberá, čistí kontakty, dolieva benzín, snaží sa naštartovať… Tedova cigareta v ústach a rozliaty benzín na palube vo mne vyvoláva scénu z akčného filmu, záblesk, výbuch… Vravím mu, že nech ju hodí do mora. Ted s úsmevom, že to je OK. Nuž asi vie čo robí, pomyslel som si. Aj keď ma o dva prsty na ruke menej, dožil sa predsa 73 rokov. :o) Z toho som mal najväčší strach, aby sme nevybuchli. Čas plynul a s Tedom sme prebrali veľa veci. Ted prišiel na Nový Zéland z Austrálie. Žil v Západnej Austrálii v Perthe. Asi mal zle manželstvo, ak som ho dobre pochopil a vybral sa žiť tu na Nový Zéland. Tvrdil, že v Austrálii je lepší život. Vedel, že sa tam chystáme na expedíciu a dával mi rady na cesty. Odporučil mi miesta na super rybačku, vystrihal ma pred krokodílmi (nie je to sranda, ale dá sa to zvládať), zo žralokov vraj strach nemusíme mať… Povedal, že náš plán je obdivuhodný, no na to aby sme to zvládli musíme mat kvalitne auto 4x4 s vysokým podvozkom.

Náš rozhovor prerušilo zvonenie mobilného telefónu. Volali nám zo záchranárskeho centra, že vyrazil ďalší čln na pomoc zo severnej strany smerom z Bowentownu. Tak a už nás hľadali člny dva. Po 15 minútach ďalší telefonát, ktorý oznámil, že prvý čln sa uvoľnil z plytčiny a každú chvíľu by mal byť pri nás. Nemo sme hľadeli s Tedom do diaľky a nádejali sa, že zbadáme čln. Stojac na špici lode sledujem ako pomaly, ale iste stúpa voda a v duchu si nahováram, že už už vidím v diaľke čln. Boli to len morské vtáky, ktoré taktiež zmiatli aj Teda, ktorý ma presvedčoval, že niekde vzadu vidí čln. Opúšťam špicu, vraciam sa späť na “palubu” a pomaly si hľadám miestečko na spanie, aby som v prípade dažďa zmokol čo najmenej. Obliekam posledne vrstvy oblečenia, pričom si v zálohe nechávam šušťakovú bundu na noc. Ted pomocou malej plastovej nádoby odčerpáva vodu, ktorá nám pomaly natiekla do člna. Mobil zazvonil ešte asi dva krát a stále sa nás pýtali na polohu. Viditeľnosť sa zhoršovala a s prichádzajúcim prílivom narastali aj vlny, ktoré našu lodičku hojdali ako detsky kočík. Nebolo to až také neznesiteľné. Naša smola bola o to väčšia, že sme nemali žiadnu baterku a žiadne osvetlenie. Bol som prekvapený, že Ted takéto niečo pre prípad núdze nemá. Ráno cestou k Tedovi som rozmýšľal, či mám brať čelovku, ale povedal som si, že Ted určite ma a my chceme stráviť na mori maximálne tri, štyri hodiny, tak načo nosiť drevo do lesa. A hla, takto sme dopadli, bez svetla. Hlad ma trápil, jedlo som mal, ale akosi som nemal chuť pustiť sa doň. Ted ešte nahodil udicu a s vtipom povedal, že nočná rybačka je najlepšia. Znovu som si sadol na spicu lode, bradu oprel o kolena a pozeral do diaľky či neuvidím približujúce sa svetlo. Na vzdialenom brehu sa objavili svetielka domov, ktoré nám dávali nádej, že je to snáď čln, ktorý sa postupne priblíži. No svetielka sa nepohýnali, a tak mi bolo jasné, že sú to domy. Už sme obaja prestavali veriť, že dnes opustime toto miesto. Ted si prehodil cez seba prešivák a mne ponúkol deku. Bol som už dosť premrznutý, ale rozhodol som sa bdieť na špici až do úplnej tmy. Ešte nebola úplná tma. Hľadím, pozerám…a zrazu červené blikajúce svetlo asi kilometer od nás. Volám na Teda, že vidím čln. Prosím ho, aby mi podal môj žltý pršiplášť, snáď nás skôr uvidia. Vytrvalo krúžim pršiplášťom okolo seba a snažím sa upútať pozornosť. Loď sa pomaly približovala a my sme sa už tešili, že nás vidia keď v tom zrazu asi 100-150 metrov pred nami zmenila smer a plávala smerom od nás. Ted sa pokúšal zapáliť zapaľovač, ale silný vietor okamžite zhasol každý plamienok. Cítil som sa ako stroskotanec, ktorý sa snaží na seba upozorniť ohňom, no kým ho zapáli, loď je už preč. Ja som nekládol oheň, ale mával som pršiplášťom. Krik nemal význam. Asi o 5-10 minút sa loď znovu otočila a plávala k nám. Plávala pomaly a vo chvíli keď zvýšila rýchlosť som veril, že už nás zbadali. Nemýlil som sa. Päťčlenná posádka na modernom veľkom zachranárskom plavidle nás konečne po 7 hodinách našla. Ted im vysvetlil, čo sa nám stalo. Zavolali na centrálu, že nás majú, ale že nás odtiahnu do Bowentawnu a nie do Omokoroi odkiaľ sme vyrazili. Kým sme kľučkovali plytčinami šli sme relatívne pomaly. Chlapci mali GPS a bol príliv, tak riziko uviaznutia sa zmenšovalo, ale nedalo sa vylúčiť. Vo chvíli kedy už vedeli, že je voda dostatočne hlboká zapli aj druhy motor a naša lodička vyzerala ako vodný lyžiar vlečúci sa za motorovým člnom. Ted so začarovaným pohľadom vraví, že ani netušil akú ma rýchlu loď. Myslel som si, že snáď to lodička nevydrží. Najhorší bol prechod rýchlosti z nižšej na vyššiu. Potom to už šlo hladko. Asi po 40-tich minútach nás úspešne dopravili do Bowentownu. Zachranári naložili svoj čln na vlek a odtiahli ho do hangáru, my sme náš ukotvili a čakali na Tedovho kamaráta, ktorý mal pre nás prísť. Kým sme ukotvili čln, vlny nás poriadne pooblievali, ale boli sme radi, že stojíme na zemi. O 5 minút došiel John posadil nás do auta a odviezol k Tedovi domov. Tam sme presadli do môjho auta a šli sme do Omokoroi vziať Tedov van a vlek na loď a šli sme späť 50 km do Bowentownu naložiť čln. Čln nás tam čakal akurát bol trochu vyššie, lebo voda ešte o niečo stúpla. Ted nacúval s vlekom až do vody, ja som vo vode po pás ťahal čln a snažil sa ho presne nasmerovať na vlek. Vlny mi to trochu sťažovali, ale podarilo sa. V momente, keď už bolo všetko naložené, vypustená voda z člna, chceli sme vyraziť, zistil som, že nemám kľúče od auta. Museli mi niekde vypadnúť. Najskôr niekde vo vode, kým som sa snažil naložiť čln pomyslel som si. Všade bola tma. Zmocnila sa ma úplná zúfalosť. Prišiel ešte chlapík zo záchrannej služby skontrolovať, či nám náhodou niekto nekradne čln. Svietil mi svetlami, no po kľúči ani stopy. Desať minút som chodil po vode, prehrabával piesok, ale zbytočne. Ak by tu boli určite by sa už zasypali pieskom. Vrátil som sa ešte na miesto, kde som odopínal kotvu. Nič som nevidel. Chlapík zo záchranky sa ma spýtal, či mám ešte náhradne kľúče. Odvetil som, že áno, ale v kempe. Tedovi nesvietili na vleku svetla a poprosil ma, aby som šiel tesne za nim a osvetľoval ho, no teraz som mohol iba hľadieť na moje auto ako tam nečine stojí a snáď čaká kým ho naštartujem. Posledný pokus, rozhodol som sa, že idem na štyri a skúsim to na brehu. Kľakám na kolená, ruky kladiem na zem a pravou rukou nahmatávam v tráve niečo ostré. Zodvihnem a šťastím volám kľúuuče. Našiel som! Keby to bolo vo filme, poviem, že americká kravina, ale teraz stal pri mne anjel strážny. Teda som doprevádzal až po kemp ako sme sa dohodli a na rozlúčku mu zablikal svetlami. Keď som prišiel do kempu, mal som strach, že Dany a Rogy budú vymknutí, lebo kľúče som odložil na iné miesto a mobil som mal vykúpaný, a tak som im nemohol poslať správu. Ale našťastie aj oni dorazili z Rotorui tesne predo mnou a vôbec nečakali. Keď som im povykladal moju story, nechceli veriť. Doniesol som asi 10 kg rýb. Včera sme mali všetci rybaciu špecialitku. Dnes som bol zaniesť Tedovi pivko, bedničku na ryby a na pamiatku som mu nechal fotky z nasej “jablkovej” party z Hastings, ktoré nafotil Paťo, a na ktorých bol náš STAREC A MORE. Takto sa môj príbeh na mori končí. Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok, aj pre Teda ako mi dnes povedal. Ešte sa mu v živote nestalo, aby ostal visieť na mori. Ak sa niekedy vrátim na Zéland a budem chcieť ísť rybárčiť na more, bude to stále Ted, s ktorým pôjdem ako s prvým. Nech mu zdravie a jeho vitalita slúžia ešte mnoho rokov. Tento príbeh venujem nášmu 73 ročnému deduškovi z večerníčka.

       15. maj 2002                                                                                                      

Pajky