Ďaleko na juhu vo vnútrozemí Afrického kontinentu sa nachádza krajina, ktorá si viac ako 100 rokov užíva pokoj a mier. Svojou polohou a charakterom suchej, chudobnej roviny nikdy neupútala na seba nejako zvlášť veľkú pozornosť silných koloniálnych mocností. Snáď preto bol prechod k nezávislosti suverénnej krajiny, taký pokojný a rýchly. BOTSWANA získala svoju nezávislosť od Veľkej Británie v roku 1966. Tri roky po uzákonení nezávislosti sa našli v krajine najväčšie a najkvalitnejšie ložiská diamantov na svete. Bostswana tak stratila prívlastok chudobnej krajiny. Či to bola náhoda alebo vypočítavosť Botswančanov, že diamantové ložiská sa našli až po nezávislosti ostáva otáznikom. Diamanty však nie sú jediným bohatstvom tejto krajiny. Na severe krajiny, kde sa stretávajú hranice štyroch krajín Botswany, Namíbie, Zambie a Zimbabwe sa rozprestiera ďalší prírodný skvost Afriky, ktorému môže konkurovať už len málo prírodných kútov Zeme, národný park CHOBE. Územie o rozlohe 10 698 km2 je slúžilo ako križovatka putovania prvých objaviteľov, lovcov a obchodníkov.

Veľké migrácie stád slonov, byvolov, zebier a iných kopytníkov si zachovali svoje čaro aj v súčasnosti. Najväčší a najhustejší výskyt slonov v celej Afrike učaril v 30. rokoch minulého storočia istému plukovníkovi Charlesovi Reyovi, ktorý si uvedomil, že príchod veľkého počtu lovcov môže toto územie úplne zdecimovať, a preto ho treba chrániť. Jeho želanie sa naplnilo až o 30 rokov neskôr, keď v roku 1961 britská koloniálna vláda založila Chobe Game Reserve. Bol to jeden z posledných krokov britskej koloniálnej vlády, lebo ako som vyššie uviedol od roku 1966 sa stala Botswana suverénnou nezávislou krajinou. Chobe a Moremi sú dve najdôležitejšie chránené územia Botswany. Nimi sa krajina zaraďuje na popredné miesto v ochrane prírody v rámci celého čierneho kontinentu. Dominantou parku je rieka rovnakého mena rieka CHOBE. Táto rieka počas svojej púte z Angoly mení svoje meno viac krát. Pramení ako rieka Cuando, v Namíbii sa nazýva Kwando, na hranici s Botswanou dostáva meno Linyanti, pri Parakurungu je to Itenge a nakoniec pri moste Ngoma sa mení na Chobe, ktorá sa vlieva do Zambezi. Striedanie obdobia dažďov a sucha tu podobne ako v delte Okawango vytvárajú krajinu s dynamicky sa meniacim charakterom a s veľkou biodiverzitou. Rozsiahle trávnaté savany a lesy Colophosperum mopane dávajú obživu a úkryt obrovskému počtu veľkých bylinožravcov, ktoré priťahujú predátory ako sú levy, leopardy, hyeny a šakaly. Dážď zavlažuje oblasti nerovnomerne, čo núti zver migrovať. Pozorovanie tohto unikátneho spolužitia je lákadlom pre každého návštevníka. Antilopy, zebry, žirafy a byvoly váhajú či majú skloniť hlavu k napájadlu. Obávajú sa útoku, no smäd je napokon silnejší ako strach pred predátormi. Preto vytvárajú veľké stáda, kde majú väčšiu šancu na útek. Slony majú absolútnu prednosť a majú minimálne obavy pred šelmami. Dospelý slon sa vďaka svojej veľkosti a sile nemusí obávať ani kráľa zvierat, no mláďatá sa musia mať napozore aj napriek tomu, že ich matky ich vedia urputne brániť. Slony majú veľmi dobrú pamäť a pamätajú si polohu každej studničky v buši. Rieka Chobe je hranicou medzi Botswanou a Namíbiou. Zároveň tvorí severnú hranicu parku. Pri meste Kasane sa uprostred rieky nachádza ostrov SEDUDU, ktorý sa stal sporom medzi týmito krajinami. Obe krajiny si nárokovali na toto malé územie o veľkosti 6 km2. Tento spor sa dostal na svetový súd, ktorý rozhodol v prospech Botswany, pretože koryto je na botswanskej strane hlbšie. A dnes tam môžeme s hrdosťou viať Botswanskú modro – bielo – čiernu vlajku. Rozloha ostrova sa mení v závislosti od stavu vody v Chobe. Najviac vody má rieka v mesiacoch jún a júl. Je to aj napriek tomu, že je obdobie sucha, no práve vtedy tu doráža prílivová vlna po období dažďov.

Ostrov Sedudu je veľmi plochý,  teda bohatý na vlahu, ktorá prospieva rastu chutnej trávy. Rastie jej tam nespočetné množstvo, na ktorom si pochutnávajú veľké africké bylinožravce ako sú byvoly, slony a hrochy. Hrochy sú v okolí celý rok. Tieto veľmi nebezpečné na oko pomalé a ťažkopádne kolosy sú odkázané na vodu ako prostredie, kde sa ukrývajú pred slnkom a chránia si tak svoju veľmi citlivú kožu. Ľudské prirovnanie odolnosti „hrošej“ kože tu nie je na mieste. Hrochy sa vzdiaľujú od vodnej plochy iba v noci, kedy sa vydávajú na pastvu. Často je väčšia vzdialenosť ako 10-15 kilometrov. V období dažďov od októbra do apríla je koncentrácia zvery na ostrove nízka, čo je logické, lebo v tom čase je v parku pomerne veľa vodnej plochy a dostatok potravy všade naokolo. V období sucha od júna do septembra vlahy ubúda, vysychajú močariská a kaluže. Vtedy je najviac vody v parku v rieke Chobe, a preto zver migruje k jej brehom.  V tom čase možno rátať počty zvery na ostrove na tisíce, či desaťtisíce. Safari v národnom parku Chobe je neuveriteľným zážitkom. Platí to rovnako pre safari v buši na terénnom aute a rovnako vodné safari po rieke Chobe.

Celé toto harmonické spolužitie obyvateľov splete vodných tokov v národnom parku Chobe však za posledných 100 rokov ohrozovalo a stále ohrozuje niekoľko nepriateľov. Patrili k nim pytliaci, ktorí zabíjali slony a neskôr to boli aj obyvatelia, chovatelia dobytka, ktorí by najradšej deltu odvodnili a vytvorili by rozsiahle pastviny, čím by zničili jeden z najjedinečnejších a najvzácnejších biotopov na Zemi. Našťastie dnes ešte môžeme konštatovať, že Botswančania sú hrdí a na svoje prírodné bohatstvo a chránia si ho. Turistický ruch tu zatiaľ vďaka ich opatreniam nenabral také komerčné rozmery ako napríklad v Keni a Tanzánii, kde to prírode neprospieva.

Pajky